Modlitba za jar

Píšem na zem,

zmokrene

ostala

po snehu.

Slnko nemé ju

lúčmi hladí

Nechce ju vydať

večeru.

Láska si ju

v žiari,

budí v nej

čosi živé.

Či slnko klame vari?

Bude zmena.

Otázka jari

pri zemi chladnej

javí sa

vyriešená.

Neisté žiare

ešte prečkám

doma

vo svetri.

Vetry jaré

nestoja im v ceste.

Tým sa má váhanie

vysvetliť.

Miznú sily

zimy, namôjveru.

Čas sa nezmýli,

nepoľaví.

V šíkoch sa derú

snežienok hlavy.

Voňaví

poslovia jari.

Zo zeme chladnej

týčia sa.

Kričia navôkol

s odkazom živým.

Nádeje márne?

Kde v záhradách

oko dovidí,

mocnie

kvetný spevokol.

Tak je to

skvelé

so zrodmi novými.

Zo zeme kyprenej

nádejami

vykuknú biele

kvetiny.

Píšem prstom,

po zemi –

smelé lúče ju bozkávali

– modlitbu za jar.

Nech v diali vonia,

osvieži hlavy,

húf snežienkový

tvár rozveselí.