Na úteku

Zafrčala s rachotom,

zhučali fanfáry.

Zmeravel som na tvári.

Nenechala ich

na potom.

Vtrhla jeseň

s mračnami.

Uväznila ma

medzi steny.

S hromami kula pikle.

Ja obvykle

bránil som sa mlčaním.

Tuctová je

a smrdí gýčom.

Keď ma lapí,

rok čo rok,

neprekvapí

v ničom.

Evergreen

preluduje v daždi.

A prvé, čo mi napadne:

na Londýn

zamierim.

Zásadne.

V metropole planéty,

v metropole dažďa,

Dráždia ma vetry

i lejak bohatý.

Zavretý čakám,

či azda sa to obráti.

Padne opona,

zvrat sa nekoná.

Udrie melanchólia.

Chlácholia ma

po svojom

– s anglickým pokojom.

Utekajúc

pred dažďom

nepriateľom.

Že v Anglicku zažiť prelom?

Pri počine smelom

vysmiali ma

v mokrom Londýne.

Povedali:

Oh my God,

nápad na migrénu

planý.

Že útek k Big Benu?

Dažďa sa nezbavíš

– vojdeš mu rovno do rany.