Slovenský Otčenáš

Modliť sa za krajinu?

Stvoriteľ stvoril

človeka.

Odpúšťa mu jeho vinu.

Nech sám si

každý narieka.

Nevytýčil hranice

z vojny boľavej.

Štáty nestanovil.

To človek hlúpy

hromadí

krvavé vojská.

A rovnosť tupil

do zeme.

Sme žltí, tmaví.

Nie len bieli.

Rôznoraké

boli božie plány.

Nie na vine sú oni.

Lež tí,

čo to nevideli.

Každý je milovaný.

Rôznorakosť

vidieť nechceli,

zápecníctvo ohlodalo oči.

Len

jednostranný pohľad.

Zbabelý.

Od právd dávnych

bočí.

Brániť si vlasť

s bludmi o rasách.

Jedna ruka žehná,

druhá drží kyjak.

Toto hlásal Kristus?

Toto je tá spása?

Zbožnosť vaša

more jedu skrýva.

O rodinách kážu páni

skrachovaní.

S kým žijú?

Nikto nevie.

Sami majú problém

pred oltármi.

Svet svoj potápajú

v hneve.

Do pŕs sa bijú

hrdo

tradíciou svojou.

Ľakajú sa dúhy.

A aby vraj nikto

nezabudol,

ako spásne má žiť druhý.

Bridí sa

porátať ich.

Každý si tie mená pamätá.

Za nich

v chrámoch ruky spínať?

Za bremená

v podtatranskom pupku sveta.

Za aké Slovensko sa spájať

a či teda?

Modlitba už nezaberie.

Otvoriť dvere,

pózu žiadnu.

Nie Otčenáš nám treba.

Najskôr diagnózu.