Za babie leto

Píšem do vetra,

lístie stromov opadne.

Čakám,

či poletia

pavučinky malé.

Záhadné.

Utkané

vzdušné okrasy

bodku píšu páľavám.

Závet leta jeseň vzala si,

posledné lúče

rozdáva.

Krotí

slnečného mocnára,

čo zemi uľaví.

Náruč otvára

dokorán.

Vdýchla vánok do tvárí.

Krajinu šatí

do zlata,

chcela by ohromiť.

Odkiaľ je taká bohatá –

nosieva

prútik čarovný?

Maskuje sa

leta obrazmi.

Kto ho ešte nájde?

Bude to problém,

zdá sa mi.

Vyčarí svoje.

Babie.

Ničí slnku oponu,

augustové čísla

skončili.

Podriaďme sa zákonu

o stromoch

v žltom civili.

O neskorých ránach,

Zaskočia.

Zatrasú

dychom studeným.

Miznú zelené úbočia,

náhli slnko ku zemi.

Jeseň sa s letom

pozdraví.

Vysiela

telegramy z pavučín,

čo padnú kvetom

do trávy.

Píšem do vetra,

našiel si ma

- modlitbu za babie letá.

Nech na nebesia vznetá

– ako pavučina.